Ondrej Kandráč: Rusínsky jazyk beriem ako prirodzenú súčasť života
Skupinu Kandráčovci, ktorej je primášom, založil v roku 2004. Dnes je to jedno z najpopulárnejších hudobných telies na Slovensku. Medzi najúspešnejšie z množstva albumov patria CD A čija to chyža a Synu muj (v roku 2008 získala kapela ako prvá ľudová hudba na Slovensku naraz dve platinové platne za tieto tituly). V roku 2018 získal cenu OTO v kategórii Spevák roka.
Ondrej Kandráč vystupoval v mnohých krajinách Európy, USA i Ázie aj Austrálie, aj s mnohými známymi umelcami či telesami, napríklad so 100-členným cigánskym orchestrom z Budapešti či známymi Alexandrovovcami z Moskvy.
„Východňar“ telom i dušou, bežne považovaný za Rusína a jeden z najznámejších propagátorov rusínskej kultúry. Napriek tomu, že má v repertoári množstvo rusínskych skladieb a často používa rusínčinu, nie je „čistý“ Rusín.
Ako povedal v rozhovore pre portál rusyn.sk, jeho kontakt s Rusínmi a rusínčinou bol prirodzený a spontánny. „Vyrastal som v obci Krásna Lúka v sabinovskom okrese. Je to hraničná obec medzi Rusínmi a Šarišanmi. Za Krásnou Lúkou – smerom na Starú Ľubovňu – žije rusínske, goralské a dokonca i nemecké obyvateľstvo. Obidvaja rodičia svoj život zasvätili folklóru, otec hral na akordeóne, viedol detské folklórne súbory a venoval sa i etnografii. Zbieral ľudové piesne, zvyky a silno ovplyvnený svojím učiteľom Jánom Lazoríkom precestoval na trabante celé severovýchodné Slovensko. Všade hľadal, zapisoval a nahrával nádherné piesne, zvyky a obyčaje jednoduchých ľudí a brával ma so sebou.
Môj prvý kontakt s Rusínmi bol už v detstve. Keď otec nacvičoval folklórne scénky v rusínskych obciach, bol som pri tom a takisto vtedy, keď vystupoval s mamou a detským súborom z Bajeroviec na Festivale kultúry Rusínov-Ukrajincov vo Svidníku. Asi tu pramení odpoveď, prečo rozprávam aj po rusínsky. Ja som túto reč nevnímal ako cudzí jazyk, skôr som mal v detstve pocit, že cudzí jazyk je pre mňa, paradoxne, slovenčina. Všade v mojom okolí sa totiž rozprávalo šarišským alebo rusínskym dialektom. V internátnej izbe som býval aj s Rusínmi a rozprával som s nimi po rusínsky. So Zemplínčanmi, Šarišanmi či Spišiakmi zasa v ich dialekte. Bral som to ako prirodzenú súčasť môjho života.“
Jeho prirodzený a blízky vzťah k rusínskej kultúre a jazyku sa prejavuje nielen v jeho tvorbe, ale aj v jeho bežnom živote. Považuje rusínčinu za nesmierne „šťavnatý“ jazyk a pri minulom sčítaní obyvateľstva si doma uviedli rusínsku národnosť. „Tak sme to cítili a nevidíme na tom nič zlé. Dialekty a menšiny musia byť súčasťou tejto spoločnosti, pretože ju nesmierne obohacujú. Ak skĺzneme do uniformity, bude to znamenať zánik jednotlivých spoločenstiev. A s deťmi sa rozprávam nielen v rusínčine či šarištine, ale prirodzene aj v slovenčine.“
Nedávne sčítanie chápali viacerí predstavitelia Rusínov ako ďalšiu šancu na podporu rusínskej kultúry, oživenie a povzbudenie. V kontexte toho, že rusínčina je na ústupe a že národnosť nemá žiadnu oporu „materského“ štátu (ako napr. Maďari či Poliaci), sa dá – hoci s ľútosťou – konštatovať, že rusínčina je vymierajúci jazyk. „Neviem jednoznačne povedať, čo je príčinou, – hovorí O. Kandráč. – V prípade rusínčiny ide skôr o udržanie identity a koreňov. Záchranu jazyka vidím v prelomení psychickej bariéry: treba si uvedomiť, že rusínčina, ale i rôzne ďalšie jazyky či dialekty, nie sú brzdou ani ničím menejcenným. Vždy som bol optimistom a nie je to inak ani teraz. Obrovský potenciál vidím v mladých Rusínoch. Ani vo veľkých mestách nezabúdajú na svoju identitu. Presviedčajú ma o tom, že dochádza k akejsi renesancii Rusínov a k uvedomeniu si svojich koreňov.“ (bk)
