Storočnica Evy Bissovej
Slovenské národné múzum – Múzeum ukrajinskej kultúry vo Svidníku výstavou výtvarnej a literárnej tvorby pripomenulo predstaviteľku modernej ukrajinskej prózy na Slovensku, maliarky Evy Bissovej pri príležitosti 100. výročia narodenia.
Eva Bissová sa narodila 18. 6. 1920 v obci Jarabina pri Starej Ľubovni do úradníckej rodiny, ktorá istý čas žila na vtedajšej Podkarpatskej Rusi, dnes Zakarpatskej Ukrajine. V roku 1938 ukončila učiteľský seminár v Prešove. Učila v Jarabine, žila v Kežmarku a Budapešti. Po návrate do Prešova v roku 1946 pracovala ako redaktorka týždenníka Prjaševščyna a tajomníčka Ukrajinskej národnej rady Prjašivščyny. V roku 1950 sa jej naskytla možnosť študovať maliarstvo u Ivana Kuleca na oddelení výtvarného umenia Ľudovej akadémie v Prahe (Ukrajinská akadémia plastických umení). Po návrate z Prahy sa venovala profesionálnej maliarskej činnosti, literárnej tvorbe a pracovala taktiež ako dramaturgička a hudobná redaktorka Ukrajinského štúdia Československého rozhlasu v Prešove. V roku 1968 sa presťahovala do Svidníka, kde vyučovala výtvarnú výchovu na Ľudovej škole umenia. V čase normalizácie v Československu bola vylúčená z komunistickej strany, zo Zväzu slovenských spisovateľov, Zväzu slovenských výtvarných umelcov a až do roku 1985 nesmela publikovať. Od roku 1973 žila v Prahe, kde zomrela 28. 7. 2005. Posledná rozlúčka s Evou Bissovou sa uskutočnila 3. 8. 2005 na svidníckom cintoríne, kde je aj pochovaná.
Literárnu a umeleckú činnosť Evy Bissovej najviac ovplyvnili ťažké životné podmienky na Podkarpatskej Rusi za 1. Československej republiky, udalosti 2. svetovej vojny a povojnový socialistický život. Hoci v literatúre sa preslávila ako prozaička, začínala drámou. Napísala celkovo päť hier, z ktorých každá bola uvedená na scéne Ukrajinského národného divadla v Prešove (teraz Divadlo Alexandra Duchnoviča), a najmä Brloh (Barlih, 1954), Biely vlk (Bilyj vovk, 1962) či Ester (Ester, 1965) si získali širokú popularitu. Niektoré divadelné hry vyšli knižne.
Citlivo vnímala ľudské osudy aj v najkritickejších okamihoch, o čom svedčia jej zbierky poviedok Sto sedem moderných účesov (Sto sim modnych začisok, 1967) a Apartmán s oknom na hlavnú ulicu (Apartman z viknom na holovnu vulycju, 1969), ktoré vzbudili u čitateľov veľký ohlas. Nesporne posunula ukrajinskú povojnovú prózu na Slovensku na vyššiu umeleckú úroveň. Vyvrcholením autorkinho tvorivého snaženia je zbierka poviedok Krčma pod bocianím hniezdom (Šynok pid lelečym hnizdom, 1993) s množstvom námetov z reálneho života, dramatických situácií a svojráznym pohľadom na okolitý život. Posledná zbierka noviel E. Bissovej Útek od Minotaura (Vteča vid Minotavra, Kyjiv 2007) vyšla posmrtne na Ukrajine, taktiež je bohatá na svojrázne námety z reálneho života a dramatické situácie.
Ako výtvarníčka venovala sa komornej maľbe, kresbe, grafike, knižnej ilustrácii, scénickému výtvarníctvu, navrhovaniu divadelných kostýmov, plagátovej a ikonopisnej tvorbe. Za cyklus obrazov s vojnovou tematikou bola v roku 1957 ocenená Československou cenou mieru. Okrem figurálnej tvorby, krajinomaľby a dedinskej veduty sa venovala aj portrétu a zátišiu. Ide o tvorbu realistickú, s presahom do naturalizmu.
